Sananim - Drogová poradna 

Ako a Načo vlastne?

Ness

Zdravím, mám asi taký zložitejší dotaz, možno sa z časti len potrebujem ,,vypísať".
Je to približne rok a pol čo užívam pervitín (kouřením). Ale začala by som tým, že mám 26 rokov - od detstva trpím úzkosťami (aj diagnostikované, beriem cca 1 mg Xanax denne - nemam predpísaný, naordinovala som si vlastne sama, lebo bol jediny čo mi pomáha). Čím som bola staršia sa to zlepšovalo a ja som na svojej psychike odviedla veľký kus práce. Lenže pred 2 rokmi sa mi začal sypať život - ale takým spôsobom, že toto nechápalo a nechápe ani moje okolie. Lebo ono to začalo pred dvomi rokmi a trvá to doteraz. Padá to ako domino. Prišla som o rodičov, o bývanie, o prácu, vzťah, sociálne kontakty sa zredukovali takmer na minimum, peniaze nemám aktuálne žiadne. Aj čo sa týka straty práce a bývania - tak ako pri všetkom za posledné dva roky boli príčinou externé udalosti na ktoré som naozaj ani nemala vplyv. Išlo o to, že v dobe kedy mi hrozilo že skončím na úplne reálne na ulici som prvý krát užila piko s ex partnerom - nebolo to úplne dobrovolne, celý ten vzťah bol dosť chorý. Potom prvé mesiace to bolo fakt príležitostné - asi jeden krát do mesiaca. Zo začiatku na mňa ex robil dosť nátlak ale určite rolu zohrala aj moja životná situácia a to že som bola na Tom psychicky najhoršie za celý svoj život aj preto lebo aj od partnera sa mi nedostávalo vôbec pochopenia, práve naopak - aj ten vzťah sa začal kaziť práve v tom obdobi. (S dotyčným už nie som). Najviac ma mrzí že ja som sa fakt snažila. Vybavovala som popri Tom ako som sa snažila riešiť prácu, bývanie a peniaze aj nejaké zdravotné zalezitosti ohľadom mojej mami, čo sa zdalo že sa nič nevybaví a ja s ňou budem musieť ostať 24/7 čiže nebudem môcť pracovať a ani som nevedela ako poriešiť bývanie (mama bola v tom čase v nemocnici). Keď som konečne vecerpavajuco vybavila všetko čo bolo treba, tak mi volali z nemocnice že zomrela. Takže som riešila pohreb. Bývanie sa ako tak poriešilo napokon, no sú s tým problémy doteraz a to som do toho išla naozaj s pozitívnym myslením. Našla som si aj pracu z čoho som mala fakt radost - bohužiaľ sa to ukázalo ako omnoho náročnejšia práca než som cakala, ale nevzdávala som to aj ked finančne sa mi stále nedarilo polepit všetky dlhy, bola som permanentne bez peňazí. Dosť často vyslovene bez jedla. Napokon mi v práci nepredlzili skúšobnú dobu. Zase bez roboty plus bývanie sa začalo zase komplikovať (nechcem konkretizovať lebo pri mojej smole dôjdem ešte aj o ubytovanie keďže ako uzivatel pervitínu ... ) Toto všetko nekonciace a šialené nešťastie ktoré neprestavalo napriek naozaj enormnej snahe som na začiatku leta 2023 začala pervitín užívať omnoho viac. Dovtedy fakt maximálne raz do mesiaca, od leta to bolo tak 3 krát do týždňa lebo som už tak nejak rezignovala a defacto som sa psychicky zosypala. Musím povedať že mne ten pervitin paradoxne vtedy naozaj pomohol aby som sa nezabila. Lebo ja už som naozaj nemala a ani nemám doteraz žiaden dôvod na šťastie. Úplne som sa tej situácii odovzdala. A najväčšie paradoxy tohto celého sú tie že asi väčšina ľudí to ma opačne že začne brat a potom dôjde o všetko. U mňa je piko iba dôsledok. Mne sa najprv zosypal život a fakt možno okrem toho že som mozno mohla nejako efektívnejsie riešiť situácie (ale neviem ako inak by som to poriesila) tak naozaj to všetko bolo sprevádzané viac menej tými externými faktormi a ja sa doteraz len snažím bojovať jak úplný idiot ale absolútne nikam sa nehybem - stále do všetkého dôjde niečo čo mi úplne zbúra aj tie základy. Dokonca som do leta 2023 schudla pod 40 kg a nie nebolo to pikom - nemala som doslova a do písmena často ani čo jesť a popritom som musela pracovat. Momentálne je situácia taká že čo som potom mala aspoň brigádu tak tam sa to zrušilo (nemôžem to moc rozvádzať lebo ja mám tak atypickú situáciu že toto by ma mohol hocikto spoznať). Aktuálna situácia je taká že som bez príjmu, hľadanie si práce a následné zaradenie sa do pracovného procesu si vzhľadom k môjmu aktuálnemu psychickému stavu neviem dosť dobre predstaviť. Neviem už vôbec čoho sa chytiť, nemám silu sa odraziť. Najväčší gól tohoto celého - jedlo a drogéria je dosť problém po finančnej stránke, ale pervitín mám viacmenej celú tú dobu možnosť mať zadarmo (a aj ho zadarmo mám - blízky vzťah s človekom čo má toho proste veľa a stále - chápete asi). Momentálne užívam v podstate každý deň. Výnimočne sa stane že proste není buď piko alebo tá osoba není zastihnútelna ale to je tak maximálne raz za dva týždne.
Rodinu nemám žiadnu už.
Kamaráti nevedia o pervitine a aj kvôli uzkostiam aj kvôli drogám som ostatné vzťahy mimo drogovej sféry obmedzila na minimum, nemusela som to ani veľmi obmedzovať, tí ľudia majú svoje životy a svoje záujmy, nejak to je na bode mrazu. Väčšina rieši zakladanie rodiny alebo budovanie kariéry. Ja som s nervami v koncoch, finančne som na mizine a mám problém so základnými životnými potrebami ako jedlo,.drogéria. Rozhádzaný spánok že konec. Do toho už som sa pred pár týždňami stretla doslova so šialeným cravingom (budú to asi 4-5 mesiacov co to užívam prakticky denne). Takže, ja už som naozaj vyčerpala všetky nápady čo ešte môžem spraviť. Som v totálnej čiernej diere. Nemám nič - ani svetlo na konci tunela, nejakú motiváciu - načo vlastne mám prestať? Nejak už neviem že či to má vôbec nejaký význam. Skôr uvažujem že si zacnem pichať do žily, lebo toto už sa nedá zniest že dva roky v kuse sa to sype a sype. Vždy keď som sa tešila a vyzeralo to že aspoň niečo sa niekam pohlo tak hneď na to do toho došla nejaká pi****na čo by ma v živote nenapadlo a zas a znova sa to vždy všetko zosypalo. To nehovorím o tom že neviem ako si mám platiť ubytovanie momentálne - a vonku je ešte zíma. Nemam ani rodinu ktorá by mi podala nejakú pomocnu ruku. Ani teda nemám motiváciu že by som si povedala že kvôli rodine. Alebo kvôli priateľovi, alebo kvoli kariére ... U mňa naozaj ten pervitin po prvých užitiach ktoré neboli mnou dva krát nadšene privítané tak potom už časom to bolo vedomé rezignovanie, inak by som sa asi zabila, inak sa to nedalo psychicky ustáť, nebola by som schopna asi vôbec fungovať lebo som bola v takých stavoch že som sa nezvládala ani osprchovať a myslela som na smrť. A drogy - bohužiaľ/v mojom prípade našťastie a chvalabohu - záberu vždy nech už je situácia akokoľvek beznádejna.
Je dosť možné že som sa potrebovala iba zdôveriť, ale aj by ma zaujímalo čo by ste mi odporučili, ako toto mám riešiť, čo mám teraz akože robiť, mám toho naloženého tonu a ja proste neviem kde začať lebo ja už nemám ani silu začať a úprimne ani motiváciu. Len to bývanie bude problém takže peniaze potrebujem ale aj to už som rozmýšľala nad tou poslednou možnosťou ktorú žena má. A to s mojou psychikou ma podľa mňa už úplne zlikviduje a zničí. Lenže ja už neviem ... Ak sú v dotaze nejake chyby tak sa ospravedlňujem ale mne už to ani nemyslí - alebo mi to myslí momentálne rýchlejšie než nájdem spravne slová.

Zpět