Sananim - Drogová poradna 

Chcem prestať s pervitínom

Šárka

Dobrý deň. Volám sa Šárka mám 18 rokov. Od svojich 14tich beriem pervitín, dovtedy som bola normálne slušné dievča, chodila som na osemročné gymnázium, venovala som sa psovi,
tancovala som, doma poslúchala, rodičia boli pyšní. Von som chodila len s jednou spolužiačkou, vtedy najlepšou kamarátkou. Cez internet som si začala písať s jednou babou
vďaka ktorej som sa dostala do zlej partie. Prestala som so zalubami, učením, začala som piť, fajčiť, chodila som poza školu, doma som neposlúchala, nechodila na čas.Vonku
som robila zle, kradla som. S rodičmi som sa doma hádala, v ničom som ich neposlúchala,bola som arogantná,drzá. Začali so mnou chodiť k psychologičke, čo vôbec nepomohlo.
Gymnázium som nedokončila, v piatom ročníku som prepadla z matematiky a francúžštiny, odrazu som mala k tej škole odpor. Prestúpila som na ZŠ do 9. triedy. Rodičia boli
nešťastní, sklamala som celú rodinu, cítila som sa odstrčená, pretože celú pozornosť venovali môjmu mladšiemu bratovi a ja som bola \"najhoršia\". Aj to bol jeden z dôvodov,
prečo som siahla po pervitíne. Nikdy predtým som nerozmýšľala nad drogami, odsudzovala som to, aj ľudí čo to berú. Vtedy som začala počúvať Drum and Bass, a na takej party
nie je čistý nikto. Prvý krát som si išla fúknuť s tým že to len vyskúšam, zabavím sa a to bude celé. Prešiel mesiac, ďalšia party a dala som si zas. No a ďalej to už išlo..
Ďalší víkend som potiahla celý. Doma aj v škole to bolo čím ďalej tým horšie, riešila som to pervitínom. Mala som aj chlapca, ktorému na mne dosť záležalo, mne záležalo vtedy
najviac na piku,teraz to ľutujem. Začala som to preháňať hneď zo začiatku, prvého pol roka. Policajti ma hľadali skoro každý víkend, utekala som z domu. Partiu alkoholikov som menila
za partiu feťákov. Keďže rodičia mi peniaze nedávali žiadne, musela som si zohnať peniaze inak. Stretávala som sa s chlapmi, cez sexzoznamku. Mala som len 15, išla som len
vtedy, keď nebola iná možnosť a s maximálnou nechuťou. Asi po piatich mesiacoch, keď ma doniesli domov policajti z trojdňového výletu \"na piku\" som sa priznala doma rodičom.
Nenávidím sa za to,lebo som im ublížila, ťažko to znášali, mama brala tabletky,nemohla spávať, dávala to všetko sebe za vinu. Chceli mi pomôcť, ja som to chcela tiež. O dva
dni som nastúpila do diagnostického centra,kde som bola tri mesiace. Zo začiatku mi tam bolo hrozne, psychicky som to znášala veľmi zle. Ale zaťala som sa a vydržala som
to,dokončila som tam aj 9 ročnik. Diagnostikovali mi poruchy správania, nerešpektovanie autority atd. Doma som vydržala byť čistá asi tak dva týždne, začala som zas a pokračovala celé leto.
Septembri som nastúpila na strednú odbornú školu. Zistila som že nevydržím byť v škole ani celých 7 vyuč. hodín. Brať pervitín a chodiť do školy, to sa nedá. Rodičia si nevedeli dať rady,
vyhrážali sa mi ďalším ústavom, aj sociálka na mna tlačila. Brali mi každý týžden moč a vždy bol pozitívny. Musela som absolvovať ďalší, dvojtýždňoví pobyt na psychiatrii.
Teraz si myslím že som robila obrovskú chybu vo všetkých tých zariadeniach tým, že som ich klamala vo všetkom, čo sa ma pýtali ohľadom tých drog a celkovo o mojom správaní.
Keby som bola otvorená a povedala im pravdu, ako na tom naozaj som, tak by mi možno pomohli.. Po tomto pobyte som si dala piko,asi o tri dni. Doma to bolo niečo strašné,
neverila som že až takto sa môže zhoršiť vzťah medzi mnou a rodičmi. Nebola som ani na vianoce doma, už som bola pre nich len obyčajný feťák ktorého ani nechceli mať doma.
Tak škola išla opäť úplne bokom, bývala som u kamaráta v dedine, za našim mestom a domov som chodila len raz za týžden pre veci. Fetovala som non stop, vo vedľajšom väčšom meste. Mesto
plné feťákov a varičou. Nemala som 18 rokov, takže sociálka mi išla po krku,súdy.. Rodičia ma zas dali na liečenie,moje posledné. Nenávidela som ich za to. Prvé tri dni tam
som sa nevládala ani len z postele postaviť, dali mi aj nejaké lieky, ale slabšie. Ak som začala triezveť, uvedomovala som si čo všetko si zase Naši vytrpeli, kvôli mne,..ako som sa k nim
správala..a to ma úplne položilo! Tešila som sa na každý telefón, na každú návštevu..piko mi ani len trošku nechýbalo,a keď som sa o tom rozprávala na sedeniach, ostala som nahnevaná,
znenávidela som to,pretože mi to toľko vecí zobralo a pokazilo. Po liečení som sa tešila domov, pribrala som 10 kg, pravidelný spánok, strava, bolo mi fajn.Stihla som si dokončiť prvý ročník
na strednej,súd o resocializačnom dopadol dobre. Verila som si že už s tým nezačnem, verili mi aj ľuďia okolo mňa.. Ale zas som zlyhala na celej čiare! Netrvalo dlho a bola som presne tam kde aj pred liečením. Rodičia ma o pár mesiacov na to vyhodili z domu.
V našom meste som nemohla ostať pretože som nemala kde. Nemala som kde bývať,nemala som peniaze,ani nikoho pri sebe. Pomohol mi jeden známy z vedľajšieho mesta. Bývala som mesiac na ubytovni,na čierno.
Po mesiaci sa mi ponúkol mladší chalan že môžem ísť k nemu. Veľmi mi tým pomohol. Od prvého dňa čo som bývala v tom meste to začalo. Pervitín som začala brať 4x viac. Dostala som sa k tým \"hlavným\"?!.
Už som nemusela zháňať peniaze a chodiť si to niekde riešiť tri hodiny. Mala som to hneď a zadarmo a veľa. S chalanom u ktorého som bývala sme to začali predávať. Zarobili sme si na to,
čo sme potrebovali,ostatné sme všetko prefetovali. On si pichal,ja šnupala. Každý jeden deň, a tak to išlo ešte pol roka. Začala som chodievať domov na návštevy a mama chcela,
aby som prišla bývať naspäť domov. Asi do dvoch týždňou som si doniesla domov všetky veci,ale aj tak som sa často doma nezdržiavala. Za tri mesiace som spala doma dva krát.
Odvykla som si od domu a bola som strašne rozlietaná. Vrátila som sa domov preto že som chcela trošku pribrzdiť a dať sa dokopy, veď to bolo \"moc\"! Aj po psychickej aj fyzickej stránke.
Prešlo pár mesiacov. Prestala som chodiť do vedľajšieho mesta,kde to bolo pred tým pre mňa sväté a nechcela som z tade odísť, zrušila som aj kontakty s tými ľuďmi. Fetovať som
neprestala,ale dávam si menej minimálne o 70%. Viacej sa snažím byť doma ako vonku, kúpila som si aj šťeniatko,o ktoré sa musím starať, takže aj to istým spôsobom obmedzilo
moje flákanie,čo mi vôbec nevadí. Doma s rodičmi je to super, zmierili sa s tým aká som a veria že to ešte nie je môj koniec. Každý deň spím. To \"nespávanie\" som znenávidela!
A neznášam keď som nevyspatá,potom to nie som ja. Tak ako ma to pred tým bavilo,tak ma to už nebaví. Cítim,ako keby mi chýba už len máličko od toho, aby som s tým prestala úplne.
Aby som začala žiť normálny život, zaradiť sa niekde,lebo takto ma to už nebaví. Chcela by som priateľa normálneho,ktorý nefetuje, ale medzi feťákmi, pri ktorých sa pohybujem
asi ťažko takého nájdem. Chcem vedieť, názor odborníka! Čo si o tom myslí, a čo by som mala spraviť.. Či potrebujem liečenie,alebo sa z toho dostanem sama?

Zpět